Posolstvo koní
Rozprávka o lietajúcom koníkovi
Oceán v celej svojej kráse sa jemne pohupoval, bol široký, plný vody a nekončiaci. Pozoroval, ako sa na jeho mäkkých vlnách kolíše krehká lodička. Bola jemná a krásna, mala stožiar a na ňom krásnu bielu plachtu. Drevo, z ktorého bola postavená bolo ľahké ale neskutočne pevné. Kolísala sa na vlnkách oceánu a jemu sa táto lodička veľmi páčila. Mal ju rád a rád ju pozoroval.
Zrazu sa na tejto lodičke zjavil malý poskakujúci žrebček. Nemal ešte ani rok, ale mal neskutočnú radosť zo života. Cválal okolo stožiara, tešil sa zo života, bol krásny a volal k sebe aj ostatné koníky, aby sa s ním tešili a behali po tejto krásnej lodičke. Oceánu sa táto neskrotná radosť a chuť do života veľmi páčili. A keď sa lodička pod náporom poskakujúcich koníkov začala na vlnách príliš kolísať, oceán sa rozhodol svojimi vlnkami jej pohyb vyvažovať. Spolu s lodičkou vytvorili veľmi harmonický priestor plný pohybu a stability.
Na lodičke bolo čoraz viac tvorov, bola plná rôznych bytostí, stromov, vtáky lietali okolo a ryby v jej tieni hľadali útočisko. Oceán sa prizeral, ako život na lodičke rastie, expanduje a vytvára vlny, ktoré on prijíma a absorbuje.
Postupom času bolo na lodičke veľmi rušno. Niektoré bytosti začali lodičkou natoľko kývať, že sa začala príliš nakláňať. Oceán sa ju veľmi snažil vyvážiť a venoval tomu veľkú pozornosť. Bol prekvapený zo zmeny pohybu lodičky. Už sa nehúpala od radosti, ale triasla sa od strachu, jej pravá strana bojovala s tou ľavou a šťastné koníky boli uväznené a nemohli sa spolu hrať a slobodne cválať. Koníky sa totiž rozhodli pomáhať dvojnohým bytostiam v ich raste, rozhodli sa dvojnohým bytostiam ponúknuť svoje štyri nohy a spojiť svoje duše s ich. Dvojnohé bytosti túto ponuku s láskou a radosťou prijali. Ale niektoré sa rozhodli využiť tieto štyri nohy pre svoj vlastný prospech a zabudli popri tom dávať pozor na lodičku. Začali z lodičky odoberať drevo, začali jej brať vietor z plachiet a z hlbín lodičky dolovali jej záťaž a ukladali si ju na kôpky na povrchu. To lodičke veľmi zmenilo ťažisko. Ale čo bolo pre oceán najhoršie nebol ťažko vyvažovateľný pohyb lodičky. Bolo to utrpenie, ktoré pozoroval už dlhší čas. Jeho radostné koníky, ktoré si tak obľúbil a jeho milované dvojnohé bytosti spojené s nimi sa niekam vytratili. Videl malého hnedého koníka a dvojnohú bytosť s palicou. Cítil veľký strach a bezmocnosť, pretože nemal kam utiecť a nevedel sa brániť. Dvojnohé bytosti to nazývali výchova. Videl krásnu bielu kobylu uviazanú príliš natesno medzi inými koňmi. Pri všetkom, čo s ňou dvojnohé bytosti robili sa cítila veľmi bezmocne. Videl tiež silnú čiernu kobylu, ktorá žila divoko v horách a horel v nej oheň. Túžila sa spojiť s nejakou ľudskou bytosťou a dať jej časť svojho ohňa, ktorý ju príliš spaľoval. Bola veľmi divoká a neskrotná ale túžila byť niečo viac ako len obyčajný kôň a žiť obyčajný život uprostred stáda, ktoré síce veľmi milovala, ale jej ohňu nikto nerozumel.
Oceán pozoroval, že na lodičke prevláda strach a utrpenie a začal premýšľať o tom, že by bolo možno lepšie nechať lodičku aby sa potopila. Prestal vyvažovať jej pohyb a nechal ju svojmu vlastnému osudu. Oceán bol zo svojho rozhodnutia smutný, ale utrpenie, ktoré z lodičky cítil už bolo príliš veľké.
Niektoré bytosti toto jeho rozhodnutie vycítili okamžite. Začali volať o pomoc ešte hlasnejšie ako predtým. Stromy, liany a aj ostatné rastliny kričali a vyžarovali toto volanie ako len vedeli. Štvornohé bytosti ich počuli, a tak sa aj oni snažili predať túto správu ďalej. Snažili sa ju predať dvojnohým bytostiam. Snažili sa im povedať, aby svoju temnotu začali používať na budovanie a nie na ničenie. Snažili sa im povedať, aby svoje svetlo začali používať aj pre ostatných a nenechávali si ho len pre seba. Niektoré dvojnohé bytosti toto volanie započuli. Podarilo sa im ovládnuť svojich démonov a šíriť svoje svetlo bez toho, aby bolo vyčerpané. A tieto svetelné bytosti začali chovať kone, ktorým dopriali slobodu a zároveň na nich jazdili a šírili správu medzi ostatné bytosti. Snažili sa im povedať, že majú žiť v súlade s prírodou, okolím a so svojou dušou. Že majú začať cítiť krásu kvetov. Že si majú brať príklad zo stromov a zameriavať sa na rast a dlhý život.
Oceán naďalej pozoroval lodičku, ako sa zmieta a trasie a už už sa láme, pretože jej pravá a ľavá strana vôbec nespolupracujú. Uprostred toho všetkého si všimol šedého koníka so zranenou nohou, ktorému narástli krídla aby mohol aspoň lietať keď už nemohol cválať. Bol iný než ostatné štvornohé kone. A on stál uprostred lodičky a mal v sebe veľkú túžbu po harmónii. Cítil to, čo cítia iné bytosti a chcel to zmeniť. Žil v stáde s hnedým koníkom. Videl jeho strach a rozhodol sa mu dať svoje krídelká, aby sa aj on oslobodil. A tak sa stalo, že tento teraz už veľký hnedý a silný kôň bol zrazu kráľ. Stal sa šéfom stáda, naučil sa prekonávať svoj strach, a zmieril sa s minulosťou. Stal sa z neho bojovník, ktorý by na svojom silnom chrbte odniesol muža do vojny a čelil mnohým ranám s odvahou, akej len tak niet. Tento kôň síce nemá oko, ale je silnejší než všetci ostatní v stáde. Svoju silu však používa veľmi málo, pretože on nechce nikoho biť. Svoju silu len ukáže, a dá súperovi šancu na ústup. A keď to nepomôže, tak ho jednoducho prevalcuje. Snaží sa pri tom, aby mu príliš neublížil a aby sa z tejto skúsenosti poučil. On totiž vie, aké to je nemôcť sa brániť. Ochraňuje svoju kráľovnú v stáde. Je k nej nežný ako len vie a hrá sa s mladými žrebcami. To on ochraňuje priestor, ktorý ona vytvára s láskou a nehou.
Keď ranený koník odovzdal svoje krídla hnedému koníkovi, nejako sa stalo, že mu za noc narástli ďalšie. Bol z toho prekvapený a rozhodol sa rozdať krídelká celému stádu a všetkým koníkom, ktoré stretne. Dal svoje krídelká bielej bezmocnej kobylke. Dal jej duši slobodu. Začala lietať, začala sa tešiť zo života, cítila sa taká čistá. Začala koketovať s mladými žrebcami a bola veselá a vtipná a milá a zrazu sa túžila stať matkou. Ďalší deň dal svoje krídelká čiernej ohnivej kobyle. Bola ako nespútaný živel, ktorý sa vyslobodil z príliš malého priestoru a zrazu mohla letieť kam len chcela. A ona, ako bola horúca, rozhodla sa vletieť do oceánu a trošku uhasiť svoj oheň. Začala splývať s vodou. Tá voda bola najskôr ľadová. Úplne studená, ale keď použila svoj oheň, začala sa príjemne ohrievať a ona v nej vydržala plávať a tešiť sa veľmi dlho. Našla svoj pokoj a pocit kľudu a harmónie.
Oceán toto pozorne sledoval a veľmi sa mu páčilo, ako ranený koník rozdáva svoje krídelká a šíri slobodu, pokoj a harmóniu. Keď ranený koník podal krídelká dvom mladým žrebčekom, začali sa spolu hrať, tešiť sa a už neposkakovali po lodičke, ale krúžili okolo nej a vháňali vietor do jej plachiet.
Keď si ranený koník všimol, ako lodičke pomáha vietor, rozhodol sa vzlietnuť aj on. Začal sa krútiť do pravej strany. Vytváral veľký vír vzduchu a všetky slobodné kone mu pri tom pomáhali, krútili sa v jeho smere. Obrovský vír spôsobil, že sa nad lodičkou začalo veľmi zmrákať, bolo to priam tornádo. Ale v strede tornáda bol úplný kľud a to lodičku držalo nad vodou.
Vír vzduchu však priťahoval všetko, čo bolo okolo. Celú atmosféru strachu a beznádeje. Už už sa chcela červená obloha vliať do stredu víru, ale vtom jeden mladý čierny žrebec začal lietať v opačnom smere. Začal lietať doľava. Hnedý silný valach si to všimol, a rozhodol sa mu pomôcť. Postavil sa hore do stredu víru a vykakal sa. Pohnojil všetok vzduch točiaci sa doľava a on nabral oveľa väčšiu silu. Mladý čierny žrebec lietal doľava a biela kobyla mu letela naproti doprava. Vytvorili spolu transformačnú špirálu. Ranený koník sa postavil dolu, do stredu víru a začal vyžarovať lúč bieleho svetla, ktorý vďaka špirále dosiahol až k planétam. Tento paprsok spojil všetky planéty a tie sa rozhodli požičať ranenému koníkovi svoju silu. A tak mohol ranený koník transformovať červenú a čiernu na bielu a ružovú. Všetky bytosti, ktoré započuli jeho volanie vtiahol do víru a uzdravoval ich ranené duše. Aj on sa pritom uzdravil. Atmosféra okolo sa začala meniť.
Oceán to pozoroval a pocítil nádej. Nádej na uzdravenie lodičky. A tak sa oceán rozhodol, že bude ešte počas života raneného uzdraveného koníka lodičku vyvažovať. Dal lodičke ešte trochu času na transformáciu. A tak uzdravený koník transformoval, šíril harmóniu a pokoj, spájal vodu s ohňom, mužské s ženským a čierne s bielym.
Vír menil svoje farby, vytvárali ho kone, mačky, levy, veveričky, celá príroda sa pridala a tiež dvojnohé bytosti jazdiace na okrídlených slobodných koňoch, ktoré sa rozhodli niesť svojich jazdcov. Červená obloha bola plná búrky a strachu, ale lodičku to už nevyviedlo zo svojho stredu. Postupne ju začali spevňovať liany, stromy rástli tam, kde jej chýbalo drevo a transformované bytosti sa starali o záhrady hojnosti. Z lodičky sa stal zelený ostrov nádeje, ktorý zakvitol ako ružový lotos. Ružový kvet sa ďalej plnil a bledol až z neho bola biela pivónia. Premeny boli krásne a harmonické. Už nebolo potrebné víriť vzduch. Obloha sa vyjasnila a oceán bol spokojný.
Ostrov sa mu veľmi páčil a rozhodol sa vytvoriť ďalšie ostrovy. Možno na nich tiež budú koníky, možno tam budú stromy, možno tam budú dvojnohé bytosti, možno....
A tak oceán vytvoril množstvo ostrovov a sledoval, čo sa stane ďalej.
